Vytlačiť stránku
Infolinka
tel.: 0918 378 550 (po-pi od 10:00 do 14:00) Mail.nonstop: nocvyskumnikov@sovva.sk
ORGANIZÁTORI
Osobnosti slovenskej vedy
Tu nájdete zaujímavé informácie o významných osobnostiach slovenskej vedy a zároveň nápovedu k odpovediam na otázky vedomostnej súťaže Osobnosti slovenskej vedy.
Štefan Banič
vynálezca a konštruktér, vynašiel padák, narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes miestna časť Smoleníc).
Bol synom malého roľníka. Po vychodení zákadnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálfyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala v roku 1907 do USA. Tam si našiel príležitostné práce na farmách i v baniach a nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii. V USA pracoval v strojárskom závode. Práve vtedy sa stal svedkom tragickej nehody. Preto sa začal zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode. Štefan Banič mal technické nadanie a začal pracovať v improvizovaných podmienkach.
S rozvojom letectva, ktoré prenikalo aj do Európy, sa vynáral problém zhotovenia bezpečných padákov. Po Blanchardovi, Garnerinovi a Lalandovi dal si roku 1911 patentovať torbový padák ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľkinov. Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. A v tom čase v USA priznali patentovú prioritu vynálezu prakticky upotrebiteľného leteckého padáka aj nášmu rodákovi Štefanovi Baničovi.
Princípom tohto padáku bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Padák bol upevnený pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami.
Dňa 3. 6. 1914 Štefan Banič osobne otestoval padák pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA. Zoskočil zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Nasledovali postupné ďalšie a ďalšie zoskoky aj z lietadla.
„Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z Rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvelenie.“ Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1108484 z 25. Augusta 1914. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len USA.
Štefan Banič svoj patentovaný vynález predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroje nezaviedla. (Vojenské letectvo USA počas 1. svetovej vojne nepoužívalo padáky. Na konci vojny začali padáky využívať francúzi.) Aj keď Baničovmu padáku celosvetové prvenstvo nepatrí, jeho objaviteľské schopnosti majú v dejinách vedy a techniky nemalý význam.
Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo, ani slávu. Roku 1920 sa vrátil do rodnej obce, žil v ústraní ako murársky majster. Štefan Banič bol čestným členom letectva USA. Po návrate do vlasti sa zaujímal o Karpatský kras a bol spoluobjaviteľom jaskyne Driny.
Dňa 2. 1. 1941 zomrel v rodnej obci Neštich, kde na jeho počesť bola v kultúrnospoločenskom dome zriadená pamätná izba. V Bratislave na letisku M. R. Štefánika má postavený pomník. Pomník bol odhalený v roku 1970. V roku 2006 odhalili pomník Štefana Baniča v jeho rodných Smoleniciach. Peniaze naň venovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v rodnej obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome.
Ján Bahýľ
stavebný a strojný inžinier, letecký konštruktér, autor mnohých patentov, okrem iného aj návrhu vrtuľníka, sa narodil 25. mája 1856 v obci Zvolenská Slatina.
Technický smer ho zaujal na strednej škole. Svoje mimoriadne nadanie plne využil aj počas vojenskej služby, kde podal niekoľko podnetných technických námetov a zlepšení pre uhorskú armádu v odbore techniky a stavebníctva. Zaoberal sa množstvom rôznych problémov z odboru vojenskej vedy, vojenskej stavebnej techniky, strojárstva a pod. Vypracoval celý rad návrhov na zlepšenie delostreleckej techniky. Všimli si to aj jeho nadriadení dôstojníci. Zaradili ho do technického štábu, kde ho poverovali dôležitými a zložitými technickými a stavebnými úlohami. Na základe jeho vedomostí a preukázaného záujmu mu umožnili tiež štúdium na Vojenskej akadémii vo Viedni.
Konštruoval stroje pre vojenský a strojárensky priemysel. Realizoval len niektoré svoje vynálezy, na ktoré dostal patenty od rakúskeho cisára. Niektoré vynálezy boli z oblasti hydrauliky. Zostrojil tiež parný tank pomocou vlastných finančných prostriedkov. Jeho úspešný test prebehol pred zrakmi zástupcov ruskej armády, ktorá technologický postup odkúpila. takto získané finančné prostriedky mu umožnili venovať sa vynálezom z oblasti vzduchoplavebnej techniky.
Patentový úrad mu udelil sedemnásť vojenských a iných technických patentov (na vrtuľník poháňaný benzínovým motorom, balón so vzdušnou turbínou, tank na parný pohon, zariadenie na spájanie vagónov, vynález výťahu na bratislavskom hrade, spolu s Antonom Marschallom zostrojili prvý automobil s benzínovým pohonom na Slovensku, tiež vložku do kachlí na lepšie využitie paliva, pozoruhodný patent na využitie spádu kanalizačnej siete na výrobu elektrickej energie a pod.
Zlepšenia priniesol aj do železničnej dopravy, kde sa od roku 1888 zaoberal automatickým spájaním vlakových súprav. Pôsobil ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády a staviteľ vojenských opevnení a objektov na rozličných miestach monarchie. Venoval sa modernizácii vojenskej techniky, najmä problému lietania. Jeho vynález horizontálnej vrtule propagovala vtedajšia tlač (Pressburger Zeitung) a podľa neho konštruovali podobné stroje v zahraničí. Keďže od armády nedostal finančnú pomoc a nepodarilo sa mu nadviazať spoluprácu s vynálezcami a podnikateľmi v USA a Nemecku, vzdal sa ďalších pokusov. Svojimi pokusmi s motorovým vrtuľníkom predstihol najmenej o štyri roky Francúzov L. Bérgueta a J. Cornua, v technickej literatúre označovaných za vynálezcov vrtuľníka.
Po uvoľnení z armády žil istý čas v Pezinku. Okolo roku 1900 odišiel do Bratislavy, kde pracoval v Marshallovej továrni na výrobu vozov a kočov. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave pod náhrobkom, ktorý si navrhol.
Štefan Anián Jedlík,
fyzik svetového významu, vynálezca dynama sa narodil 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v rodine chudobného roľníka. Keďže rodičia nemali peniaze, tak ho dali študovať za kňaza. Strednú školu navštevoval v Trnave a od roku 1814 bratislavskú Kráľovskú akadémiu. V roku 1817 vstúpil do benediktínskej rehole a prijal meno Anián.
V rokoch 1819 - 1920 študoval v Györy a súkromne si prehlboval matematické vedomosti. V roku 1821 vstúpil do seminára v Panonhalme, kde sa pripravoval na doktorské skúšky, ktoré ukončil v roku 1822. Potom zložil profesorskú skúšku a vyučoval na györskom gymnáziu. V rokoch 1825 - 1831 tu prednášal fyziku, prírodopis a agronómiu. Györské obdobie znamená pre Jedlíka začiatok jeho mnohoročnej výskumnej a vynálezcovskej činnosti.
5. apríla 1831 začal vyučovať Jedlík na Kráľovskej akadémii v Bratislave. S vyučovaním prírodovedných predmetov nebol spokojný. Jedlík počas školského roka podnikal cesty do Viedne, kde sa snažil v mechanických dielňach lacno získať demonštračné prístroje, čo sa mu aj podarilo.Koncom roku 1839 získal Jedlík profesúru matematiky a fyziky na peštianskej univerzite. Zasadil sa o modernizáciu posluchárne fyziky, dokupoval nové pomôcky. Intenzívne sa venoval vedeckej práci.
V roku 1858 ho zvolili za dopisujúceho člena Uhorskej akadémie vied. V roku 1878 odišiel do dôchodku. Zomrel 13. decembra 1895 v Györy. Jeho život predstavoval vyše päťdesiat rokov pedagogickej činnosti a sedemdesiat rokov tvorivej vedeckej práce.
Najdôležitejšie vynálezy
- Malý pohyblivý elektromagnet
Po prvý raz tak Jedlík demonštroval premenu elektrickej energie na mechanickú otáčavú čisto elektromagnetickým spôsobom. Svoj objav prakticky demonštroval, keď v školskom roku 1827/28 zhotovil Malý elektromotor
- Malý elektromotor
Jedlík ho nazval elektromagnetický rotor. Jedlík hľadel na tento prístroj ako na demonštračnú pomôcku, a preto sa ani nesnažil o jeho zverejnenie. Určitú úlohu tu zohral aj fakt, že Jedlík bol v tom období jediný v Uhorsku, ktorý sa zaoberal elektromagnetizmom. Svoj objav zverejnil až v roku 1856 na Zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov vo Viedni. Svoj objav Jedlík nepublikoval, hoci je isté, že ak nie skôr, tak v roku 1861 bol už prístroj hotový, kým Siemens a Wheastone začali až v roku 1866 spor o prioritu... Tak Jedlík prišiel o prvenstvo.
- Magnetický čap, ktorý sa neskôr stal základnou súčasťou elektrického rušňa.
- Prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok
- Zariadenie na výrobu sódy
Vylepšil galvanické články a akumulátory.
- Vlnový stroj, na ktorom sa demonštrovalo vedenie na vodnej hladine a ďalšie (niektoré pramene ich udávajú dokonca 80).
Jedlík bol vynikajúcim experimentátorom, o čom podáva dôkazy najmä jeho veľká učebnica fyziky (Tentamen publitum a physica, Pešť 1845), ktorú rozdelil do dvoch častí: I. všeobecné vlastnosti telies, II. statika a mechanika. V dodatku je náuka o kmitaní a akustike.
Jedlík bol presvedčený o možnosti štiepenia atómov, i keď vtedajšie oficiálne stanovisko hovorilo o nedeliteľnosti atómu. Zachoval sa jeho pozoruhodný výrok: "Treba pretvoriť sily prírody tam, kde sa rodia. S veľkou silou a váhou treba napadnúť hmotu, aby sa rozpadla na svoje časti."
Svoj mimoriadny talent rozvíjal Š. A. Jedlík v zložitých časoch 19. storočia, keď v Uhorsku neboli vhodné podmienky na vedecké presadenie jednotlivca v celosvetovom meradle. Napriek tomu však tvorivo zasiahol do svetového rozvoja elektrotechniky. Priorita jeho základných objavov je dnes nepopierateľná.
Aurel Stodola,
zakladateľ teórie parných a plynových turbín, vedec svetového významu, sa narodil 10. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Mal troch bratov, z ktorých Emil a Kornel sa stali predstaviteľmi slovenského politického života. Po ľudovej škole, ktorú navštevoval v rodisku, prešiel na nemeckú reálku do Levoče a potom na maďarskú strednú školu do Košíc, kde aj maturoval. Po ročnom štúdiu na technickej škole v Budapešti v roku 1877 odišiel na štúdium do Zürichu vo Švajčiarsku. Po trojročnom štúdiu mimoriadne nadaný Stodola zložil záverečné skúšky s vyznamenaním. Dva roky praxoval v strojárni uhorských štátnych železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole technickej v Charlottenburgu, kde počúval aj prednášky fyzika Hermanna Helmoltza. Od roku 1884 už bol na parížskej Sorbone a zároveň vykonával prax v strojárni Hermann-Lachapelle.
V roku1884 pôsobil Stodola krátko v Českomoravskej strojárni a potom nastúpil ako konštruktér firmy Ruston a spol. Tu sa stal dobrým praktickým inžinierom a výrobným konštruktérom.
V roku 1892 dostal ponuku pracovať vo svojej bývalej škole v Zürichu. Stodola neváhal, a tak sa už ako tridsaťročný stal profesorom novoutvorenej katedry stavby strojov. V Zürichu zakotvil už natrvalo. Tu dosiahol svoje najväčšie úspechy a získal vysoké ocenenia. Čoskoro sa stal Stodola známy v celom technickom svete. Tu v rokoch 1897 - 1899 vybudoval rozsiahle strojnícke laboratórium, v ktorom vzniklo celé jeho dielo v odbore parných plynových turbín.
V roku 1900 sa začal Stodola zaoberať teóriou parných turbín. Prvý raz vystúpil so svojím vedeckým spracovaním problémov parnej turbíny v roku 1902 v Düsseldorfe na zjazde Spolku nemeckých inžinierov.
Priekopnícky je jeho objav rázu pary. Objavil i podchladenie pary pri prietoku dýzou. Vypracoval systematiku termodynamického výpočtu parných turbín. Propagoval použitie entropických diagramov, ktoré aj sám vyhotovil.
Stodola bol priekopníkom odboru plynových turbín. Pričinil sa aj o rozpracovanie teórie automatickej regulácie. Rozšíril teóriu priamych regulátorov direktných na tzv. priame regulátory inerčné a je zakladateľom teórie nepriamych (indirektných) regulátorov. Ako prvý skúmal linearizovaný regulačný obvod a stal sa tak zakladateľom teórie nepriamej regulácie. Vypracoval kritériá stability pre regulačné obvody. Ako prvý podal jednoduchou formou teóriu tzv. inerčných regulátorov, v ktorých okrem odstredivých síl pôsobia aj tangenciálne sily. Hoci ťažisko Stodolových prác spočíva v oblasti teórie parných turbín, prispel vo veľkej miere aj do rozvoja mechaniky. Zaoberal sa problémami kmitania a kritických obrátok hriadeľa a kmitania kotúčov a lopatiek parných turbín.
S obľubou aj dnes sa používa Stodolova grafická metóda určovania vlastných frekvencií ohybových kmitov hriadeľa. Pôvodne navrhol túto metódu pre rotory parných turbín, ale dnes sa používa všeobecne. Dôležité sú jeho práce v súvislosti so skúmaním stability pohybu rotora pri kritických a nad kritických rýchlostiach.
Najvýznamnejšie diela
- Die Dampfturbinen und die Aussichten der Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a výhľady tepelných strojov, Berlín 1903) - toto dielo bolo preložené do mnohých svetových jazykov. Stodola v danej problematike neustále napredoval. Kým prvé vydanie malo 220 strán , posledné, šieste, malo už 1157 strán.
- Dampf-und Gas-Turbinen (Berlín 1922)
- Gedanken zu einer Weltanschaung vom Standpunkt des Inginieurs (Myšlienky o svetonázore z hľadiska inžiniera, Berlín 1932)
Za svoju prácu dostal množstvo ocenení. Stodola ako jediný profesor školy, hoci Nobelovu cenu dostali ôsmi profesori zürišskej techniky, dostal najvyššie ocenenie v Anglicku v roku 1940 - zlatú medailu Jamesa Watta.
Bol skromný a pracovitý vedec. Počas prvej svetovej vojny v spolupráci s chirurgom skonštruoval umelú ľudskú ruku. Svoj úspech pri skúške komentoval slovami: "To je moja pomsta vojne!" Jeho poznatky z dômyselne skonštruovanej umelej ruky sa neskôr využili pri výrobe protéz.
Po vyše päťdesiatročnej vedeckej a tridsaťročnej pedagogickej činnosti Stodola zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. V roku 1989 bola jeho urna prevezená do Liptovského Mikuláša.
Jozef Murgaš,
vynálezca, priekopník rádiotelegrafie svetového mena, sa narodil 17. februára 1864 v Jabríkovej (teraz súčasť Tajova) pri Banskej Bystrici v rodine roľníka. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v bratislavskom seminári a do roku 1884 v ostrihomskom seminári. V tom čase sa Murgaš venoval maliarstvu. Po štúdiách nastúpil v roku 1888 ako kaplán do Dubovej. Po Skuteckého príhovore u biskupa odišiel študovať maliarstvo do Budapešti (1889 - 1890) a potom na štyri roky do Mníchova, kde mu nebolo umožnené štúdium ukončiť. Obviňovaný cirkevnými nadriadenými z panslavizmu, rozhodol sa odisť za more ako slovenský kňaz pre novozaloženú banícku obec Wilkes Barre v Pennsylvánii.
V roku 1896 pricestoval do Wilkes Barru, kde žilo 65 slovenských vysťahovaleckých rodín z okolia Prešova. Pre deti zriadil školu, knižnicu, telocvičňu, vybudoval ihriská a kúpele. Nemohol sa však venovať obľúbenému maliarstvu (nemal kto oceniť jeho umelecké práce), a tak sa hlbšie zaujímal o elektrotechniku, najmä telegrafovanie bez drôtu. Po čase vznikol Murgašov Ton - Systém, ktorý sa zakladal na myšlienke vysielať dvoma kmitočtami. A tak 10. mája 1904 pridelil federálny patentový úrad vo Washingtone Murgašovi dva patenty, prvý známy ako Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a druhý ako Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou.
V špecifikácii prvého patentu sám Murgaš píše, že jeho vynález sa týka zariadení na bezdrôtovú telegrafiu a jeho predmetom je zavedenie zlepšenej sústavy, pomocou ktorej je možné vysielať signály veľkou rýchlosťou a s presnosťou. Taktiež sa týka použitia vynájdeného koherera, čiže nedokonalého vodivého kontaktu, ktorý je špeciálne upravený pre použitie v jeho vynájdenom zariadení, ale je ho možné použiť aj inak. V týchto vetách je obsiahnutý princíp Murgašovho vynálezu.
Na základe týchto dvoch patentov sa vo Philadelphii vytvorila na využívanie Murgašovho vynálezu účastinná spoločnosť Universal Ether Telegraph Co. Murgaš sa zaviazal urobiť praktickú skúšku svojho zariadenia, a preto zriadil vo Wilkes Barre veľké laboratórium (prostriedky získal maľovaním) s potrebným zariadením a postavil 60 metrov vysoké anténne stožiare. Spojenie sa malo nadviazať s 30 kilometrov vzdialeným Scrantonom, kde sa tiež postavili anténne stožiare. Verejná skúška bola v septembri 1905 a skončila sa výborne. Došlo k výmene depeše medzi Wilkes Barre a Scrantonom a dokonca aj z 200 kilometrov vzdialeného Brooklynu dostal správu, kde prijímali aparatúrou Murgašovho systému.
Jeho experimenty vzbudili celosvetovú pozornosť. Medzi návštevníkov Murgašovho laboratória patrili napríklad prezident USA T. Roosvelt a G. Marconi. Niektoré odborné americké časopisy používali termín "Murgašove vlny".
Výsledkom jeho ďalšej práce boli patenty:
- Vlnomer (1907) - je tvorený samostatným ladeným obvodom, kde ladiaci kondenzátor tvorí kapacitné slúchadlo, ktoré je súčasne zvukovým indikátorom ladenia.
- Elektrický transformátor (1907) - dve súosé cievky s rôznym počtom závitov a možnosťou zmeny vzájomnej väzby.
- Magnetický detektor (1909) - je založený na skokovej magnetizácii, čo sa dosiahne pomalým otáčaním železného kotúča v poli prijímacej cievky.
- Zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn (1908)
- Bezdrôtová telegrafia (1909)
- Detektor magnetických vĺn (1909)
- Spôsob a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií striedavým prúdom (1916)
- Prístroj na výrobu elektrických oscilácií (1911)
- Navijak na rybársky prút (1912) a ďalšie.
Murgaš ostal uvedomelým Slovákom a počas prvej svetovej vojny sa zapojil aktívne do národnooslobodzovacieho boja za vznik Československej republiky. Bol signatárom Pittsburskej dohody (je tam aj jeho podpis) z roku 1918.
Venoval sa aj svojím záľubám: pestovaniu kvetov, predovšetkým tulipánov, bol náruživým rybárom, kde tiež prejavil svoj technický talent. Známy bol aj ako horlivý zberateľ húb, nerastov a rastlín. Mal unikátnu zbierku hmyzu s asi 9000 exemplármi.
V roku 1920 sa Murgaš vrátil do svojej vlasti, ale o jeho služby ako profesora elektrotechniky (nemal predpísané vzdelanie) nebol záujem. Preto sa vrátil medzi svojich vďačných krajanov do Wilkes Barru kde zomrel 11. mája 1929 na srdcovú chorobu a kde je aj pochovaný.
Dionýz Ilkovič,
významný chemik a fyzik, preslávil sa najmä svojou Ilkovičovou rovnicou a prvou slovenskou učebnicou fyziky , narodil sa 18. januára 1907 v obci Šarišský Štiavnik.
Pochádzal z rodiny gréckokatolíckeho farára rusínskej národnosti. Jeho otec si veľmi potrpel na veľmi dobrom vzdelaní svojich detí. Dvaja jeho synovia a dcéra študovali na Karlovej univerzite v Prahe, čo iste nemálo zaťažilo rodinný rozpočet. Starší syn Mikuláš pôsobil ako profesor na priemyselnej škole v Prešove a Dionýz sa stal zakladateľom fyziky na Slovensku.
Po maturite na Československom reálnom gymnáziu v Prešove odišiel Dionýz Ilkovič študovať do Prahy. Začal na strojníckom a elektrotechnickom odbore. Neskôr prestúpil na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Už počas štúdia začal D. Ilkovič pracovať v laboratóriu prof. Jaroslava Heyrovského a pod jeho vedením vypracoval počas pobytu na Chemickom ústave KU (1930 - 1932) aj dizertačnú prácu Štúdium ortuťovej kvapkovej katódy pri elektrolytickom rozklade vody. Ilkovič učil chémiu a fyziku na rôznych pražských gymnáziách. Popritom pracoval naďalej v ústave a podieľal sa na vypracovaní teoretických základov polarografie. Najvýznamnejším výsledkom tohto úsilia bolo odvodenie vzťahu medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy, známeho ako Ilkovičova rovnica. Ako ukázali nedávne výskumy, jeho článok, v ktorom bola rovnica odvodená, je najcitovanejšou prácou slovenského vedca. V roku 1939 nastúpil Dionýl Ilković ako profesor technickej fyziky na Slovenskej vysokej škole technickej. V Bratislave Dionýz Ilkovič prednášal fyziku a viedol cvičenia i laboratórne práce. Na prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského prednášal chémiu a fyzikálnu chémiu.
K výchove novej generácie fyzikov a chemikov prispeli aj Fyzikálno-chemické rozhovory, ktoré viedol spolu s profesorom chémie F. Valentínom. Bola to kombinácia vedeckého seminára a seminára, ktorý si zapisovali študenti. Diskutovalo sa na nich o najrozmanitejších problémoch vtedajšej fyziky i chémie. Jednu prednášku tu mal počas svojej návštevy v Bratislave v marci 1943 aj zakladateľ kvantovej mechaniky a nositeľ Nobelovej ceny W. Heisenberg, ktorého v rámci spolupráce medzi Slovenskou univerzitou a univerzitou v Lipsku pozval do Bratislavy práve prof. Ilkovič.
Vzhľadom na mimoriadne pracovné zaťaženie administratívnymi, organizačnými a pedagogickými povinnosťami, ustúpila do úzadia vedecká činnosť D. Ilkoviča. Po príchode do Bratislavy uverejnil iba monografiu Polarografia, čo bola vlastne jeho posledná vedecká práca. Začiatkom 50. rokov vynaložil Dionýz Ilkovič veľa úsilia na založenie Slovenskej akadémie vied a aj ČSAV. Po uzákonení SAV 18. júna 1953 bol vymenovaný za riadneho člena – akademika SAV a stal sa vedeckým tajomníkom SAV. Okrem toho bol podpredsedom matematicko-fyzikálnej sekcie ČSAV a predsedom komisie pre matematiku a fyziku SAV.
Osobitnou kapitolou Ilkovičovej činnosti bola prvá slovenská vysokoškolská učebnica fyziky, vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 výtlačkov. Bola to moderná učebnica fyziky, dôsledne písaná vektorovým počtom, ktorá obsiahla hlavné oblasti fyziky. Hoci bola určená pre poslucháčov techniky, a pôvodne pre tých, čo navštevovali Ilkovičove prednášky, používala sa aj na Prírodovedeckej fakulte.
Po smrti Ilkoviča, predsedníctvo SAV zriadilo čestnú plaketu Dionýza Ilkoviča za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách. Pred niekoľkými rokmi vznikla Nadácia Dionýza Ilkoviča na podporu nadaných študentov. Keď v Mlynskej doline v Bratislave vzniklo „akademické mestečko“, kde sídlia Elektrotechnická fakulta SVŠT, Matematicko-fyzikálna fakulta i Prírodovedecká fakulta UK, teda niekdajšie Ilkovičove pôsobiská, Národný výbor hl. mesta Bratislavy pomenoval ulicu vedúcu k tomuto areálu Ilkovičova ulica.
Jozef Karol Hell,
konštruktér a vynálezca banských čerpacích strojov sa narodil 15. mája 1713 v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici v rodine banského technika Mateja Kornela Hella. Jeho mladším bratom bol Maximilián, neskôr jeden z najslávnejších astronómov v Európe. Od ranného detstva sa Jozef Karol pohyboval v baniach a hutách medzi strojmi, doma medzi výpočtami a rysmi svojho otca.
Spočiatku sa vzdelával pod vedením otca, ale v roku 1737 poveril štiavnický komorský úrad hlavného banského geometra a riaditeľa tamojšej banskej školy Samuela Mikovíniho, aby nadaného mladíka dôkladne vyučil v hydraulike a v mechanike.
Po absolvovaní banskej školy sa stal banským strojmajstrom. Už ako 15-ročný robil nákresy a modely rozličných čerpacích strojov a v roku 1738 ako 25-ročný postavil na šachte Siegliesberg výkonný stroj úplne novej, originálnej konštrukcie tzv. vahadlový vodoťažný stroj, ktorý bol celý z dreva.
Technický génius pokračoval v tvorivej práci ďalej a prináša nový prvok ako technický pohon a to stlačený vzduch, a tým spôsobil prevrat v dovtedajšej technike. V tom období pôsobil už ako hlavný strojmajster (od roku 1744) v banskoštiavnických baniach. Hell skonštruoval aj zariadenia na čistenie vzduchu v baniach a na čerpanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok. Všetky tieto revolučné zmeny podstatne zlepšili pracovné a sociálne pomery baníkov, a prirodzene sa prejavili aj vo výnosoch baní.
Spolu so S. Mikovínim sa veľmi zaslúžil o rozvoj banskoštiavnických baní a dovŕšil mechanizáciu banských pohonov, o ktorú sa celý život snažil jeho otec Matej Kornel Hell, ktorý vybudoval unikátny hospodársky systém ako vodný zdroj pre pohon banských čerpadiel (pozostatkami sú Počúvalské, Kolpašské, Hodrušské, Rychňavské jazero, Klinger a iné).
Zomrel 11. marca 1789 vo svojom rodisku, kde je pochovaný , ale dodnes sa nevie, v ktorom hrobe leží tento veľký technik, vynálezca svetového mena.
Najznámejšie vynálezy:
Vahadlový čerpací stroj - bol celý z dreva a dokázal za minútu odčerpať takmer 200 litrov vody do výšky vyše 80 metrov. Stroje sa stavali vždy dva nad sebou, aby voda z prvého poháňala druhý stroj na princípe pôsobenia hmotnosti vody.
Protipožiarna striekačka - bola taká výkonná, že vystrekovala vodu až nad strechy poschodových domov. Tieto striekačky chodil Hell stavať a opravovať aj do Budína.
Vodostĺpcový čerpací stroj - Najvýznamnejší vynález Hella, ktorého návrh bol hotový už v roku 1745, ale prvý stroj bol postavený až v roku 1749 v šachte Leopold. Tento vodný motor bol založený na niekoľkých definíciách z hydrauliky a bol priekopnícky v tom, že Hell po prvý raz "zapriahol" do technických pohonov nový prvok - stlačený vzduch.
Za svojho života postavil najmenej osem takýchto strojov. Každý z nich bol prispôsobený konkrétnym podmienkam, takže boli medzi nimi dosť značné rozdiely. O niečo neskôr sa začali stavať a zdokonaľovať aj v zahraničí.
Vzdušný čerpací stroj - Postavený bol len jeden (v roku 1753) a prispôsobený šachte Amália, ktorej ústie sa nachádzalo v 770 m nadmorskej výške a nebolo možné privádzať k nemu po povrchu pohonnú vodu. Hell preto navrhol nový typ stroja. V roku 1769 bol tento stroj demontovaný, lebo už bol po zmenách v bani nepotrebný. Možno povedať, že ľudstvo nebolo na jeho využitie pripravené a bolo treba čakať vyše pol storočie, aby sa uplatnil pri odvodňovaní baní a to v americkej Arizone, ako aj v Pennsylvánii pri čerpaní nafty z veľkých hĺbok, kde sa využíval tlak plynu na naftové ložisko a tento princíp sa používa dodnes pri čerpaní ropy.
Atmosférický (ohňový) párny stroj - zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na čerpanie vzduchu do podzemných hĺbok.
vynálezca a konštruktér, vynašiel padák, narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes miestna časť Smoleníc).
Bol synom malého roľníka. Po vychodení zákadnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálfyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala v roku 1907 do USA. Tam si našiel príležitostné práce na farmách i v baniach a nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii. V USA pracoval v strojárskom závode. Práve vtedy sa stal svedkom tragickej nehody. Preto sa začal zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode. Štefan Banič mal technické nadanie a začal pracovať v improvizovaných podmienkach.
S rozvojom letectva, ktoré prenikalo aj do Európy, sa vynáral problém zhotovenia bezpečných padákov. Po Blanchardovi, Garnerinovi a Lalandovi dal si roku 1911 patentovať torbový padák ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľkinov. Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. A v tom čase v USA priznali patentovú prioritu vynálezu prakticky upotrebiteľného leteckého padáka aj nášmu rodákovi Štefanovi Baničovi.
Princípom tohto padáku bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Padák bol upevnený pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami.
Dňa 3. 6. 1914 Štefan Banič osobne otestoval padák pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA. Zoskočil zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Nasledovali postupné ďalšie a ďalšie zoskoky aj z lietadla.
„Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z Rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvelenie.“ Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1108484 z 25. Augusta 1914. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len USA.
Štefan Banič svoj patentovaný vynález predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroje nezaviedla. (Vojenské letectvo USA počas 1. svetovej vojne nepoužívalo padáky. Na konci vojny začali padáky využívať francúzi.) Aj keď Baničovmu padáku celosvetové prvenstvo nepatrí, jeho objaviteľské schopnosti majú v dejinách vedy a techniky nemalý význam.
Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo, ani slávu. Roku 1920 sa vrátil do rodnej obce, žil v ústraní ako murársky majster. Štefan Banič bol čestným členom letectva USA. Po návrate do vlasti sa zaujímal o Karpatský kras a bol spoluobjaviteľom jaskyne Driny.
Dňa 2. 1. 1941 zomrel v rodnej obci Neštich, kde na jeho počesť bola v kultúrnospoločenskom dome zriadená pamätná izba. V Bratislave na letisku M. R. Štefánika má postavený pomník. Pomník bol odhalený v roku 1970. V roku 2006 odhalili pomník Štefana Baniča v jeho rodných Smoleniciach. Peniaze naň venovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v rodnej obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome.
Ján Bahýľ
stavebný a strojný inžinier, letecký konštruktér, autor mnohých patentov, okrem iného aj návrhu vrtuľníka, sa narodil 25. mája 1856 v obci Zvolenská Slatina.
Technický smer ho zaujal na strednej škole. Svoje mimoriadne nadanie plne využil aj počas vojenskej služby, kde podal niekoľko podnetných technických námetov a zlepšení pre uhorskú armádu v odbore techniky a stavebníctva. Zaoberal sa množstvom rôznych problémov z odboru vojenskej vedy, vojenskej stavebnej techniky, strojárstva a pod. Vypracoval celý rad návrhov na zlepšenie delostreleckej techniky. Všimli si to aj jeho nadriadení dôstojníci. Zaradili ho do technického štábu, kde ho poverovali dôležitými a zložitými technickými a stavebnými úlohami. Na základe jeho vedomostí a preukázaného záujmu mu umožnili tiež štúdium na Vojenskej akadémii vo Viedni.
Konštruoval stroje pre vojenský a strojárensky priemysel. Realizoval len niektoré svoje vynálezy, na ktoré dostal patenty od rakúskeho cisára. Niektoré vynálezy boli z oblasti hydrauliky. Zostrojil tiež parný tank pomocou vlastných finančných prostriedkov. Jeho úspešný test prebehol pred zrakmi zástupcov ruskej armády, ktorá technologický postup odkúpila. takto získané finančné prostriedky mu umožnili venovať sa vynálezom z oblasti vzduchoplavebnej techniky.
Patentový úrad mu udelil sedemnásť vojenských a iných technických patentov (na vrtuľník poháňaný benzínovým motorom, balón so vzdušnou turbínou, tank na parný pohon, zariadenie na spájanie vagónov, vynález výťahu na bratislavskom hrade, spolu s Antonom Marschallom zostrojili prvý automobil s benzínovým pohonom na Slovensku, tiež vložku do kachlí na lepšie využitie paliva, pozoruhodný patent na využitie spádu kanalizačnej siete na výrobu elektrickej energie a pod.
Zlepšenia priniesol aj do železničnej dopravy, kde sa od roku 1888 zaoberal automatickým spájaním vlakových súprav. Pôsobil ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády a staviteľ vojenských opevnení a objektov na rozličných miestach monarchie. Venoval sa modernizácii vojenskej techniky, najmä problému lietania. Jeho vynález horizontálnej vrtule propagovala vtedajšia tlač (Pressburger Zeitung) a podľa neho konštruovali podobné stroje v zahraničí. Keďže od armády nedostal finančnú pomoc a nepodarilo sa mu nadviazať spoluprácu s vynálezcami a podnikateľmi v USA a Nemecku, vzdal sa ďalších pokusov. Svojimi pokusmi s motorovým vrtuľníkom predstihol najmenej o štyri roky Francúzov L. Bérgueta a J. Cornua, v technickej literatúre označovaných za vynálezcov vrtuľníka.
Po uvoľnení z armády žil istý čas v Pezinku. Okolo roku 1900 odišiel do Bratislavy, kde pracoval v Marshallovej továrni na výrobu vozov a kočov. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave pod náhrobkom, ktorý si navrhol.
Štefan Anián Jedlík,
fyzik svetového významu, vynálezca dynama sa narodil 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v rodine chudobného roľníka. Keďže rodičia nemali peniaze, tak ho dali študovať za kňaza. Strednú školu navštevoval v Trnave a od roku 1814 bratislavskú Kráľovskú akadémiu. V roku 1817 vstúpil do benediktínskej rehole a prijal meno Anián.
V rokoch 1819 - 1920 študoval v Györy a súkromne si prehlboval matematické vedomosti. V roku 1821 vstúpil do seminára v Panonhalme, kde sa pripravoval na doktorské skúšky, ktoré ukončil v roku 1822. Potom zložil profesorskú skúšku a vyučoval na györskom gymnáziu. V rokoch 1825 - 1831 tu prednášal fyziku, prírodopis a agronómiu. Györské obdobie znamená pre Jedlíka začiatok jeho mnohoročnej výskumnej a vynálezcovskej činnosti.
5. apríla 1831 začal vyučovať Jedlík na Kráľovskej akadémii v Bratislave. S vyučovaním prírodovedných predmetov nebol spokojný. Jedlík počas školského roka podnikal cesty do Viedne, kde sa snažil v mechanických dielňach lacno získať demonštračné prístroje, čo sa mu aj podarilo.Koncom roku 1839 získal Jedlík profesúru matematiky a fyziky na peštianskej univerzite. Zasadil sa o modernizáciu posluchárne fyziky, dokupoval nové pomôcky. Intenzívne sa venoval vedeckej práci.
V roku 1858 ho zvolili za dopisujúceho člena Uhorskej akadémie vied. V roku 1878 odišiel do dôchodku. Zomrel 13. decembra 1895 v Györy. Jeho život predstavoval vyše päťdesiat rokov pedagogickej činnosti a sedemdesiat rokov tvorivej vedeckej práce.
Najdôležitejšie vynálezy
- Malý pohyblivý elektromagnet
Po prvý raz tak Jedlík demonštroval premenu elektrickej energie na mechanickú otáčavú čisto elektromagnetickým spôsobom. Svoj objav prakticky demonštroval, keď v školskom roku 1827/28 zhotovil Malý elektromotor
- Malý elektromotor
Jedlík ho nazval elektromagnetický rotor. Jedlík hľadel na tento prístroj ako na demonštračnú pomôcku, a preto sa ani nesnažil o jeho zverejnenie. Určitú úlohu tu zohral aj fakt, že Jedlík bol v tom období jediný v Uhorsku, ktorý sa zaoberal elektromagnetizmom. Svoj objav zverejnil až v roku 1856 na Zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov vo Viedni. Svoj objav Jedlík nepublikoval, hoci je isté, že ak nie skôr, tak v roku 1861 bol už prístroj hotový, kým Siemens a Wheastone začali až v roku 1866 spor o prioritu... Tak Jedlík prišiel o prvenstvo.
- Magnetický čap, ktorý sa neskôr stal základnou súčasťou elektrického rušňa.
- Prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok
- Zariadenie na výrobu sódy
Vylepšil galvanické články a akumulátory.
- Vlnový stroj, na ktorom sa demonštrovalo vedenie na vodnej hladine a ďalšie (niektoré pramene ich udávajú dokonca 80).
Jedlík bol vynikajúcim experimentátorom, o čom podáva dôkazy najmä jeho veľká učebnica fyziky (Tentamen publitum a physica, Pešť 1845), ktorú rozdelil do dvoch častí: I. všeobecné vlastnosti telies, II. statika a mechanika. V dodatku je náuka o kmitaní a akustike.
Jedlík bol presvedčený o možnosti štiepenia atómov, i keď vtedajšie oficiálne stanovisko hovorilo o nedeliteľnosti atómu. Zachoval sa jeho pozoruhodný výrok: "Treba pretvoriť sily prírody tam, kde sa rodia. S veľkou silou a váhou treba napadnúť hmotu, aby sa rozpadla na svoje časti."
Svoj mimoriadny talent rozvíjal Š. A. Jedlík v zložitých časoch 19. storočia, keď v Uhorsku neboli vhodné podmienky na vedecké presadenie jednotlivca v celosvetovom meradle. Napriek tomu však tvorivo zasiahol do svetového rozvoja elektrotechniky. Priorita jeho základných objavov je dnes nepopierateľná.
Aurel Stodola,
zakladateľ teórie parných a plynových turbín, vedec svetového významu, sa narodil 10. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Mal troch bratov, z ktorých Emil a Kornel sa stali predstaviteľmi slovenského politického života. Po ľudovej škole, ktorú navštevoval v rodisku, prešiel na nemeckú reálku do Levoče a potom na maďarskú strednú školu do Košíc, kde aj maturoval. Po ročnom štúdiu na technickej škole v Budapešti v roku 1877 odišiel na štúdium do Zürichu vo Švajčiarsku. Po trojročnom štúdiu mimoriadne nadaný Stodola zložil záverečné skúšky s vyznamenaním. Dva roky praxoval v strojárni uhorských štátnych železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole technickej v Charlottenburgu, kde počúval aj prednášky fyzika Hermanna Helmoltza. Od roku 1884 už bol na parížskej Sorbone a zároveň vykonával prax v strojárni Hermann-Lachapelle.
V roku1884 pôsobil Stodola krátko v Českomoravskej strojárni a potom nastúpil ako konštruktér firmy Ruston a spol. Tu sa stal dobrým praktickým inžinierom a výrobným konštruktérom.
V roku 1892 dostal ponuku pracovať vo svojej bývalej škole v Zürichu. Stodola neváhal, a tak sa už ako tridsaťročný stal profesorom novoutvorenej katedry stavby strojov. V Zürichu zakotvil už natrvalo. Tu dosiahol svoje najväčšie úspechy a získal vysoké ocenenia. Čoskoro sa stal Stodola známy v celom technickom svete. Tu v rokoch 1897 - 1899 vybudoval rozsiahle strojnícke laboratórium, v ktorom vzniklo celé jeho dielo v odbore parných plynových turbín.
V roku 1900 sa začal Stodola zaoberať teóriou parných turbín. Prvý raz vystúpil so svojím vedeckým spracovaním problémov parnej turbíny v roku 1902 v Düsseldorfe na zjazde Spolku nemeckých inžinierov.
Priekopnícky je jeho objav rázu pary. Objavil i podchladenie pary pri prietoku dýzou. Vypracoval systematiku termodynamického výpočtu parných turbín. Propagoval použitie entropických diagramov, ktoré aj sám vyhotovil.
Stodola bol priekopníkom odboru plynových turbín. Pričinil sa aj o rozpracovanie teórie automatickej regulácie. Rozšíril teóriu priamych regulátorov direktných na tzv. priame regulátory inerčné a je zakladateľom teórie nepriamych (indirektných) regulátorov. Ako prvý skúmal linearizovaný regulačný obvod a stal sa tak zakladateľom teórie nepriamej regulácie. Vypracoval kritériá stability pre regulačné obvody. Ako prvý podal jednoduchou formou teóriu tzv. inerčných regulátorov, v ktorých okrem odstredivých síl pôsobia aj tangenciálne sily. Hoci ťažisko Stodolových prác spočíva v oblasti teórie parných turbín, prispel vo veľkej miere aj do rozvoja mechaniky. Zaoberal sa problémami kmitania a kritických obrátok hriadeľa a kmitania kotúčov a lopatiek parných turbín.
S obľubou aj dnes sa používa Stodolova grafická metóda určovania vlastných frekvencií ohybových kmitov hriadeľa. Pôvodne navrhol túto metódu pre rotory parných turbín, ale dnes sa používa všeobecne. Dôležité sú jeho práce v súvislosti so skúmaním stability pohybu rotora pri kritických a nad kritických rýchlostiach.
Najvýznamnejšie diela
- Die Dampfturbinen und die Aussichten der Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a výhľady tepelných strojov, Berlín 1903) - toto dielo bolo preložené do mnohých svetových jazykov. Stodola v danej problematike neustále napredoval. Kým prvé vydanie malo 220 strán , posledné, šieste, malo už 1157 strán.
- Dampf-und Gas-Turbinen (Berlín 1922)
- Gedanken zu einer Weltanschaung vom Standpunkt des Inginieurs (Myšlienky o svetonázore z hľadiska inžiniera, Berlín 1932)
Za svoju prácu dostal množstvo ocenení. Stodola ako jediný profesor školy, hoci Nobelovu cenu dostali ôsmi profesori zürišskej techniky, dostal najvyššie ocenenie v Anglicku v roku 1940 - zlatú medailu Jamesa Watta.
Bol skromný a pracovitý vedec. Počas prvej svetovej vojny v spolupráci s chirurgom skonštruoval umelú ľudskú ruku. Svoj úspech pri skúške komentoval slovami: "To je moja pomsta vojne!" Jeho poznatky z dômyselne skonštruovanej umelej ruky sa neskôr využili pri výrobe protéz.
Po vyše päťdesiatročnej vedeckej a tridsaťročnej pedagogickej činnosti Stodola zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. V roku 1989 bola jeho urna prevezená do Liptovského Mikuláša.
Jozef Murgaš,
vynálezca, priekopník rádiotelegrafie svetového mena, sa narodil 17. februára 1864 v Jabríkovej (teraz súčasť Tajova) pri Banskej Bystrici v rodine roľníka. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, v bratislavskom seminári a do roku 1884 v ostrihomskom seminári. V tom čase sa Murgaš venoval maliarstvu. Po štúdiách nastúpil v roku 1888 ako kaplán do Dubovej. Po Skuteckého príhovore u biskupa odišiel študovať maliarstvo do Budapešti (1889 - 1890) a potom na štyri roky do Mníchova, kde mu nebolo umožnené štúdium ukončiť. Obviňovaný cirkevnými nadriadenými z panslavizmu, rozhodol sa odisť za more ako slovenský kňaz pre novozaloženú banícku obec Wilkes Barre v Pennsylvánii.
V roku 1896 pricestoval do Wilkes Barru, kde žilo 65 slovenských vysťahovaleckých rodín z okolia Prešova. Pre deti zriadil školu, knižnicu, telocvičňu, vybudoval ihriská a kúpele. Nemohol sa však venovať obľúbenému maliarstvu (nemal kto oceniť jeho umelecké práce), a tak sa hlbšie zaujímal o elektrotechniku, najmä telegrafovanie bez drôtu. Po čase vznikol Murgašov Ton - Systém, ktorý sa zakladal na myšlienke vysielať dvoma kmitočtami. A tak 10. mája 1904 pridelil federálny patentový úrad vo Washingtone Murgašovi dva patenty, prvý známy ako Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a druhý ako Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou.
V špecifikácii prvého patentu sám Murgaš píše, že jeho vynález sa týka zariadení na bezdrôtovú telegrafiu a jeho predmetom je zavedenie zlepšenej sústavy, pomocou ktorej je možné vysielať signály veľkou rýchlosťou a s presnosťou. Taktiež sa týka použitia vynájdeného koherera, čiže nedokonalého vodivého kontaktu, ktorý je špeciálne upravený pre použitie v jeho vynájdenom zariadení, ale je ho možné použiť aj inak. V týchto vetách je obsiahnutý princíp Murgašovho vynálezu.
Na základe týchto dvoch patentov sa vo Philadelphii vytvorila na využívanie Murgašovho vynálezu účastinná spoločnosť Universal Ether Telegraph Co. Murgaš sa zaviazal urobiť praktickú skúšku svojho zariadenia, a preto zriadil vo Wilkes Barre veľké laboratórium (prostriedky získal maľovaním) s potrebným zariadením a postavil 60 metrov vysoké anténne stožiare. Spojenie sa malo nadviazať s 30 kilometrov vzdialeným Scrantonom, kde sa tiež postavili anténne stožiare. Verejná skúška bola v septembri 1905 a skončila sa výborne. Došlo k výmene depeše medzi Wilkes Barre a Scrantonom a dokonca aj z 200 kilometrov vzdialeného Brooklynu dostal správu, kde prijímali aparatúrou Murgašovho systému.
Jeho experimenty vzbudili celosvetovú pozornosť. Medzi návštevníkov Murgašovho laboratória patrili napríklad prezident USA T. Roosvelt a G. Marconi. Niektoré odborné americké časopisy používali termín "Murgašove vlny".
Výsledkom jeho ďalšej práce boli patenty:
- Vlnomer (1907) - je tvorený samostatným ladeným obvodom, kde ladiaci kondenzátor tvorí kapacitné slúchadlo, ktoré je súčasne zvukovým indikátorom ladenia.
- Elektrický transformátor (1907) - dve súosé cievky s rôznym počtom závitov a možnosťou zmeny vzájomnej väzby.
- Magnetický detektor (1909) - je založený na skokovej magnetizácii, čo sa dosiahne pomalým otáčaním železného kotúča v poli prijímacej cievky.
- Zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn (1908)
- Bezdrôtová telegrafia (1909)
- Detektor magnetických vĺn (1909)
- Spôsob a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií striedavým prúdom (1916)
- Prístroj na výrobu elektrických oscilácií (1911)
- Navijak na rybársky prút (1912) a ďalšie.
Murgaš ostal uvedomelým Slovákom a počas prvej svetovej vojny sa zapojil aktívne do národnooslobodzovacieho boja za vznik Československej republiky. Bol signatárom Pittsburskej dohody (je tam aj jeho podpis) z roku 1918.
Venoval sa aj svojím záľubám: pestovaniu kvetov, predovšetkým tulipánov, bol náruživým rybárom, kde tiež prejavil svoj technický talent. Známy bol aj ako horlivý zberateľ húb, nerastov a rastlín. Mal unikátnu zbierku hmyzu s asi 9000 exemplármi.
V roku 1920 sa Murgaš vrátil do svojej vlasti, ale o jeho služby ako profesora elektrotechniky (nemal predpísané vzdelanie) nebol záujem. Preto sa vrátil medzi svojich vďačných krajanov do Wilkes Barru kde zomrel 11. mája 1929 na srdcovú chorobu a kde je aj pochovaný.
Dionýz Ilkovič,
významný chemik a fyzik, preslávil sa najmä svojou Ilkovičovou rovnicou a prvou slovenskou učebnicou fyziky , narodil sa 18. januára 1907 v obci Šarišský Štiavnik.
Pochádzal z rodiny gréckokatolíckeho farára rusínskej národnosti. Jeho otec si veľmi potrpel na veľmi dobrom vzdelaní svojich detí. Dvaja jeho synovia a dcéra študovali na Karlovej univerzite v Prahe, čo iste nemálo zaťažilo rodinný rozpočet. Starší syn Mikuláš pôsobil ako profesor na priemyselnej škole v Prešove a Dionýz sa stal zakladateľom fyziky na Slovensku.
Po maturite na Československom reálnom gymnáziu v Prešove odišiel Dionýz Ilkovič študovať do Prahy. Začal na strojníckom a elektrotechnickom odbore. Neskôr prestúpil na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Už počas štúdia začal D. Ilkovič pracovať v laboratóriu prof. Jaroslava Heyrovského a pod jeho vedením vypracoval počas pobytu na Chemickom ústave KU (1930 - 1932) aj dizertačnú prácu Štúdium ortuťovej kvapkovej katódy pri elektrolytickom rozklade vody. Ilkovič učil chémiu a fyziku na rôznych pražských gymnáziách. Popritom pracoval naďalej v ústave a podieľal sa na vypracovaní teoretických základov polarografie. Najvýznamnejším výsledkom tohto úsilia bolo odvodenie vzťahu medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy, známeho ako Ilkovičova rovnica. Ako ukázali nedávne výskumy, jeho článok, v ktorom bola rovnica odvodená, je najcitovanejšou prácou slovenského vedca. V roku 1939 nastúpil Dionýl Ilković ako profesor technickej fyziky na Slovenskej vysokej škole technickej. V Bratislave Dionýz Ilkovič prednášal fyziku a viedol cvičenia i laboratórne práce. Na prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského prednášal chémiu a fyzikálnu chémiu.
K výchove novej generácie fyzikov a chemikov prispeli aj Fyzikálno-chemické rozhovory, ktoré viedol spolu s profesorom chémie F. Valentínom. Bola to kombinácia vedeckého seminára a seminára, ktorý si zapisovali študenti. Diskutovalo sa na nich o najrozmanitejších problémoch vtedajšej fyziky i chémie. Jednu prednášku tu mal počas svojej návštevy v Bratislave v marci 1943 aj zakladateľ kvantovej mechaniky a nositeľ Nobelovej ceny W. Heisenberg, ktorého v rámci spolupráce medzi Slovenskou univerzitou a univerzitou v Lipsku pozval do Bratislavy práve prof. Ilkovič.
Vzhľadom na mimoriadne pracovné zaťaženie administratívnymi, organizačnými a pedagogickými povinnosťami, ustúpila do úzadia vedecká činnosť D. Ilkoviča. Po príchode do Bratislavy uverejnil iba monografiu Polarografia, čo bola vlastne jeho posledná vedecká práca. Začiatkom 50. rokov vynaložil Dionýz Ilkovič veľa úsilia na založenie Slovenskej akadémie vied a aj ČSAV. Po uzákonení SAV 18. júna 1953 bol vymenovaný za riadneho člena – akademika SAV a stal sa vedeckým tajomníkom SAV. Okrem toho bol podpredsedom matematicko-fyzikálnej sekcie ČSAV a predsedom komisie pre matematiku a fyziku SAV.
Osobitnou kapitolou Ilkovičovej činnosti bola prvá slovenská vysokoškolská učebnica fyziky, vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 výtlačkov. Bola to moderná učebnica fyziky, dôsledne písaná vektorovým počtom, ktorá obsiahla hlavné oblasti fyziky. Hoci bola určená pre poslucháčov techniky, a pôvodne pre tých, čo navštevovali Ilkovičove prednášky, používala sa aj na Prírodovedeckej fakulte.
Po smrti Ilkoviča, predsedníctvo SAV zriadilo čestnú plaketu Dionýza Ilkoviča za zásluhy vo fyzikálno-chemických vedách. Pred niekoľkými rokmi vznikla Nadácia Dionýza Ilkoviča na podporu nadaných študentov. Keď v Mlynskej doline v Bratislave vzniklo „akademické mestečko“, kde sídlia Elektrotechnická fakulta SVŠT, Matematicko-fyzikálna fakulta i Prírodovedecká fakulta UK, teda niekdajšie Ilkovičove pôsobiská, Národný výbor hl. mesta Bratislavy pomenoval ulicu vedúcu k tomuto areálu Ilkovičova ulica.
Jozef Karol Hell,
konštruktér a vynálezca banských čerpacích strojov sa narodil 15. mája 1713 v Štiavnických Baniach pri Banskej Štiavnici v rodine banského technika Mateja Kornela Hella. Jeho mladším bratom bol Maximilián, neskôr jeden z najslávnejších astronómov v Európe. Od ranného detstva sa Jozef Karol pohyboval v baniach a hutách medzi strojmi, doma medzi výpočtami a rysmi svojho otca.
Spočiatku sa vzdelával pod vedením otca, ale v roku 1737 poveril štiavnický komorský úrad hlavného banského geometra a riaditeľa tamojšej banskej školy Samuela Mikovíniho, aby nadaného mladíka dôkladne vyučil v hydraulike a v mechanike.
Po absolvovaní banskej školy sa stal banským strojmajstrom. Už ako 15-ročný robil nákresy a modely rozličných čerpacích strojov a v roku 1738 ako 25-ročný postavil na šachte Siegliesberg výkonný stroj úplne novej, originálnej konštrukcie tzv. vahadlový vodoťažný stroj, ktorý bol celý z dreva.
Technický génius pokračoval v tvorivej práci ďalej a prináša nový prvok ako technický pohon a to stlačený vzduch, a tým spôsobil prevrat v dovtedajšej technike. V tom období pôsobil už ako hlavný strojmajster (od roku 1744) v banskoštiavnických baniach. Hell skonštruoval aj zariadenia na čistenie vzduchu v baniach a na čerpanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok. Všetky tieto revolučné zmeny podstatne zlepšili pracovné a sociálne pomery baníkov, a prirodzene sa prejavili aj vo výnosoch baní.
Spolu so S. Mikovínim sa veľmi zaslúžil o rozvoj banskoštiavnických baní a dovŕšil mechanizáciu banských pohonov, o ktorú sa celý život snažil jeho otec Matej Kornel Hell, ktorý vybudoval unikátny hospodársky systém ako vodný zdroj pre pohon banských čerpadiel (pozostatkami sú Počúvalské, Kolpašské, Hodrušské, Rychňavské jazero, Klinger a iné).
Zomrel 11. marca 1789 vo svojom rodisku, kde je pochovaný , ale dodnes sa nevie, v ktorom hrobe leží tento veľký technik, vynálezca svetového mena.
Najznámejšie vynálezy:
Vahadlový čerpací stroj - bol celý z dreva a dokázal za minútu odčerpať takmer 200 litrov vody do výšky vyše 80 metrov. Stroje sa stavali vždy dva nad sebou, aby voda z prvého poháňala druhý stroj na princípe pôsobenia hmotnosti vody.
Protipožiarna striekačka - bola taká výkonná, že vystrekovala vodu až nad strechy poschodových domov. Tieto striekačky chodil Hell stavať a opravovať aj do Budína.
Vodostĺpcový čerpací stroj - Najvýznamnejší vynález Hella, ktorého návrh bol hotový už v roku 1745, ale prvý stroj bol postavený až v roku 1749 v šachte Leopold. Tento vodný motor bol založený na niekoľkých definíciách z hydrauliky a bol priekopnícky v tom, že Hell po prvý raz "zapriahol" do technických pohonov nový prvok - stlačený vzduch.
Za svojho života postavil najmenej osem takýchto strojov. Každý z nich bol prispôsobený konkrétnym podmienkam, takže boli medzi nimi dosť značné rozdiely. O niečo neskôr sa začali stavať a zdokonaľovať aj v zahraničí.
Vzdušný čerpací stroj - Postavený bol len jeden (v roku 1753) a prispôsobený šachte Amália, ktorej ústie sa nachádzalo v 770 m nadmorskej výške a nebolo možné privádzať k nemu po povrchu pohonnú vodu. Hell preto navrhol nový typ stroja. V roku 1769 bol tento stroj demontovaný, lebo už bol po zmenách v bani nepotrebný. Možno povedať, že ľudstvo nebolo na jeho využitie pripravené a bolo treba čakať vyše pol storočie, aby sa uplatnil pri odvodňovaní baní a to v americkej Arizone, ako aj v Pennsylvánii pri čerpaní nafty z veľkých hĺbok, kde sa využíval tlak plynu na naftové ložisko a tento princíp sa používa dodnes pri čerpaní ropy.
Atmosférický (ohňový) párny stroj - zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na čerpanie vzduchu do podzemných hĺbok.