Vytlačiť stránku

Chemik Ján Tkáč: Prácu vo vede by som prirovnal k hre s Legom

12. 09. 2012

Na naše otázky odpovedal Ján Tkáč z Chemického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý ako prvý slovenský vedec získal vzácny grant od European Research Council.

Mohli by ste sa, prosím, v krátkosti predstaviť našim čitateľom?

Volám sa Ján Tkáč, krátkosť môjho mena som veľmi ocenil v škole pri vypisovaní zošitov. V zahraničí s ním však bol značný problém, vo Švédsku ma volali Jan Tack, čo znamenalo Ján Ďakujem. Tí Švédi boli podarení, ďakovali a ani nemali za čo. V súčasnosti pracujem na Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied a venujem sa cukrom. Možno si poviete: „mňam“, ale ako to už s vedcami býva, je to trocha komplikovanejšie. V práci sa venujem cukrom, ktoré okolo buniek v tele vytvárajú „sladký“ obal, ktorý slúži na to, aby bunka poznala, akého má suseda. Či to bude kamoš, alebo naopak bitkár, ktorý jej chce ublížiť. Je dôležité sústrediť sa na tých bitkárov, ktorými sú najčastejšie vírusy, bacily, ale i rakovina, tí si vyvinuli skutočne široký arzenál kadejakých „hackov“, aby mohli naše bunky ničiť. Je preto nutné tieto pochody pochopiť a potom využiť na odhaľovanie týchto bitkárov, aby nám ďalej neubližovali a o to sa snažíme.

Ako vyzerá bežný deň vedca?

Sú dni, ktoré som strávil v laboratóriu, kde sa musí stále niečo miešať a častokrát aj niečo bublať a vtedy vedec vyzerá ako v telke s chrániacimi okuliarmi na nose, rukavicami na rukách a oblečeným plášťom. To je tá skutočná vedecká práca, častejšie však sú dni, keď sedím pred počítačom písaním vedeckých prác i projektov, čítaním článkov alebo diskusiou so študentami, ktorých vediem. Vyhodnocovanie výsledkov je skutočne časom, na ktorý sa teším. Ak sa niečo podarí podľa predstáv, je to ako pocit, ktorý má žiak pri ukončení vyučovania. Ak vyjde niečo veľké a ucelené, tak ten pocit sa dá prirovnať tomu, čo som cítil ako žiak na konci školského roka. V prípade, že niečo nevychádza, na rad prichádza fáza tzv. „vymýšľania“, keď je potrebné mať hneď po ruke odpoveď, prečo to nevyšlo a prečo to nabudúce už určite pôjde. Veľmi mi to pripomína moje deti, prichytené pri niečom, čo robiť nemali, keď majú naporúdzi hneď niekoľko vysvetlení, prečo sa to stalo a prečo sa to už iste nikdy nestane. Už som si nie istý, či som sa naučil „vymýšľať“ ja od nich alebo oni odo mňa. Každopádne  je „vymýšľanie“ pre vedca veľmi potrebné.

Pamätáte sa, čím ste chceli byť ako dieťa?

Myslím, že v tom čase to boli pre každého chlapca bežné povolania ako hasič, policajt a v prvom roku na základnej škole (rok 1978) chcel byť takmer každý chlapec kozmonautom po tom, ako náš prvý, vtedy československý kozmonaut strávil pár dní vo vesmíre. Každé dieťa je svojou prirodzenou túžbou veci alebo javy okolo seba chápať tak trocha filozofom alebo vedcom už od malička. Mňa na základnej i strednej škole fascinoval vesmír a tak som hltal jednu knihu za druhou, až som v knižnici u nás v Poprade nenašiel žiadnu, ktorá nebola prečítaná. Zrejme preto som začal hľadať ďalší smer, ktorý mohol naplniť moju zvedavosť. 

Čo ovplyvnilo Vaše rozhodnutie stať sa vedcom (rodina, škola, apod..)?

Každý rok sme trávili celé leto u babky na dedine, bol to nádherný čas, keď bolo pre nás samozrejmé, že vajíčka sa nevyrábajú v továrni a krava skutočne nie je fialová. Nie, naozaj nie je, ja som ju skutočne videl. Túlali sme sa po širokom okolí i tajných zákutiach pôjdu, kde ma zaujali knihy po otcovi. A tak som jedno leto popri opaľovaní a skákaní šípok do vody trávil čas čítaním zožltnutej knihy chémie nájdenej na pôjde. To bol prvý, ten najdôležitejší krôčik na ceste k vede.

Oľutovali ste niekedy toto rozhodnutie?

Celkovo som svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval, stále verím, že veda je skutočne mojím životným poslaním. I vedec má však z času na čas pochybnosti, tak ako každý iný človek, či sa rozhodol správne. Je to hlavne v čase, keď sa dlhodobo nedarí, o to viac potom poteší akýkoľvek úspech, či uznanie. Je to ako v počítačovej hre, keď sa do ďalšieho levelu dá dostať len vlastnou snahou a nadobudnutými schopnosťami a to úsilie potom skutočne stojí za to.

Čo máte na práci vedca najradšej?

Prácu vo vede by som prirovnal k hre s legom. Pri hre s legom môžme stavbu realizovať len z kociek, ktoré máme v balení. V prípade vedeckej práce si môžme nové kocky lega pripraviť, tak aby všetko do seba pekne zapadalo, i keď sme všetky kocky na začiatku v balení nemali. Proces hľadania tých správnych kociek je na vede tá najvzrušujúcejšia časť. Ak je výsledná „stavba“ nielen na pohľad pekná, ale aj užitočná, tieto nové kocky lega môžu byť k dispozícii v ďalšom balení, pri stavbe niečoho ešte užitočnejšieho.

Prečo ste sa rozhodli zúčastniť sa podujatia Noc výskumníkov?

Je to skutočne jedinečný spôsob ako deti podporiť v ich snahe chápať svet okolo seba a udržať ich čo najdlhšie v stave zvedavosti, len vtedy je možné niečo skutočne kreatívne robiť. Vidím to na vlastných deťoch, i keď je pre nich počítač ten najlepší kamarát, na Noc výskumníkov sa skutočne tešia, čo znamená, že podujatie je skutočne skvelo pripravené. Je preto dôležité takéto aktivity podporovať.

Je podľa Vás dôležité venovať sa deťom a mládeži v oblasti vedy? Prečo?

Nemusíme chodiť tak ďaleko do minulosti, aby bolo jasné, aký vplyv má veda na náš každodenný život. Ak poviem deťom, že my sme vyrastali bez počítača a Disney kanálu, nechcú mi veriť a len sucho skonštatujú – to musela byť nuda. Život by nebol len nudnejší bez počítačov, playstation a internetu, ale iste aj náročnejší bez elektriny, áut i lietadiel, a už vôbec si neviem predstaviť, že by neboli ešte objavené antibiotiká, či lieky na chrípku. Iste je všetkým jasné, že by to bolo aj nebezpečné. Je preto dôležité priviesť deti k vede, aby mohol byť život v budúcnosti jednoduchší, bezpečnejší, ale i zaujímavejší.

Podujatie Noc výskumníkov je jedinečným spôsobom ako vedu popularizovať. Na Slovensku takýchto popularizačných nástrojov veľa nemáme. Napadá Vám čo ďalšie by mohlo k popularizácii slovenskej vedy prispieť?

Veľmi sa mi páčia aktivity ako Noc výskumníkov, či Detská Univerzita Komenského, podstatné je však podchytiť dospievajúcu mládež na stredných školách, kedy sa definitívne rozhodujú o svojom ďalšom smerovaní. Študenti od nás chodia na strednú školu prednášať a stretli sa so záujmom. Ďalším krokom by podľa mňa mohla byť organizácia krúžkov pre stredoškolákov so záujmom o prírodné vedy a podchytenie tých najnadanejších. Každý z nich by potom vybehol do ulíc so sloganom na tričku: „Nerobíme z vedy vedu a je nám fajn. :)

Čo by ste odkázali deťom, ktoré sa chcú vydať po Vašich stopách?

Byť zvedavým sa oplatí, človek sa viac naučí a môže sa ľahšie správne rozhodnúť. Udržať sa byť stále zvedavým s nábehom na „vymýšľanie“ je pre prácu vo vede dôležité, preto chcem popriať, nech sa to podarí čo možno najväčšiemu počtu z Vás. Stať sa vedcom môže byť oveľa jednoduchšie, ako si teraz myslíte.

Twiter
Info linka
Researcher's Night 2012